.......Testom skutočnej literatúry je, že znesie opakovanie. Čítame znova a znova tie isté stránky a vždy s novým pôžitkom.......

Prológ

26. května 2007 v 16:21 | iisis |  -Alexov dar-
Ahojky tak som tu zas. Tentokrát však nie s poviedkou prekladanou. Toto je moja vlastná tvorba a s HP nemá naozaj nič spoločné. Napriek tomu by som bola rada, keby ste si to prečítali a dali mi vedieť, ako sa vám to páčilo. Tak mi prosím napíšte nejaký koment. Podľa toho sa rozhodnem, či budem s poviedkou pokračovať. Celú poviedku ako aj túto kapitolku venujem Miss, ktorá sa stala mojou každodennou závislosťou. Tak si to užite a naozaj mi dajte vedieť...vaša iisis

****************
Alexov Dar
Prológ
Stála v blízkosti steny domu a prizerala sa Slnku, ktoré svojou žiarou láskalo horizont. Mala tie najkrajšie zelené oči, aké svet kedy videl, umiestnené v oválnej tvári so vždy usmievajúcimi sa perami. Teraz však boli tie oči naplnené slzami, ktoré hrozili, že sa každú chvíľu prelejú a kútiky jej úst smerovali dolu. Napriek peknému okoliu bola smutná. Odlúčili ju od jej jediného dieťaťa a jej muža zabili. Netušila čo robiť. Áno, mala svoje schopnosti, ale v tejto chvíli jej boli na nič. Bola uväznená bez možnosti úteku. Mohla len čakať, kým sa jej osud naplní. Ale čo bol jej osud? Čo s ňou chceli urobiť?
Ako bola ponorená vo svojich myšlienkach, Slnko prehralo svoj boj s Mesiacom a usadila sa tma. Keď Mesiac ukázal svoju tvár na oblohe, slzy v jej očiach sa rozliali. Zmáčali jej líca a padali na zem, kde boli pohltené teraz suchým a studeným pieskom. Toto bola časť dňa, ktorú milovala najviac. Bol to čas, keď mesiac vystupoval na nebo a ona pozerala na oblohu, keď sa k nej manžel zozadu priblížil, objal ju a zľahka pobozkal na krk, v časoch pred jeho smrťou. Ten bozk a teplo jeho tela mohla cítiť aj teraz, dva mesiace po jeho smrti. Spomenula si na všetky tie noci, keď tak učinil a to ju rozosmutnilo ešte viac. Pamätala si tiché a ničím nerušené pozorovanie oblohy, vediac, že jej manžel bol tu, aby ju ochraňoval. Potom sa spoločne vrátili naspäť do domu, aby skontrolovali ich už spiaceho syna, zabalili ho do prikrývky a obaja pobozkali jeho čelo so sľubmi ochrany.
Náhle ju zo zamyslenia čosi vytrhlo. Vlasy na krku sa zježili, cítila ako sa jej niečie oči zavrtávali do krku, no nebola si istá čie. Bol to ten moment, keď si uvedomila, že plakala. Celé jej telo kričalo túžbou po dotyku jej mŕtveho manžela, ešte aspoň jeden dotyk. A keď pochopila, že je to nemožné, cítila ako ju naplňuje prázdnota. Jej telo sa zvnútra trhalo- chcela znovu vidieť svojho manžela, chcela sa k nemu pripojiť, nech už bol kdekoľvek, ale cítila aj potrebu zostať a ochraňovať svojho syna pred jeho osudom. Ale odtiaľto existovala iba jedna cesta a ona to vedela, teraz, keď si uvedomila, čie oči ju pozorovali. Boli to oči osudu, tie, ktoré boli vidieť len vtedy, keď sa blížil koniec. A vtedy vedela. Vedela, že jej čas prišiel a už nebude mať príležitosť vidieť znovu svojho syna, čo ju rozosmutnilo, ale na druhej strane bola rada, že čoskoro uvidí svojho manžela.
Bolo to presne vtedy, keď cítila, že dom, vedľa ktorého stála, sa triasol od čistej energie ohňa, ktorý musel zapáliť jej nepriateľ, ten ktorý ju tu držal uväznenú viac ako dva mesiace. Aj keď bola vo svojej komunite považovaná za silnú, nebola natoľko silná aby ho porazila. Bola tu uväznená, v strede ničoho, obklopená ničím viac a ničím menej než púšťou a vedela, že nemala najmenšiu šancu uniknúť. Jej najväčšia sila bola schopnosť ovládať vodu, ale nemohla spraviť nič, keďže okolo jej bolo veľmi málo a útek by nepomohol, zomrela by ani nie za dva dni. Ale ona bola na smrť pripravená. Vedela, že sa tak stane od prvého momentu, keď ju uniesli, len to nechcela vidieť, pretože to bolelo. Ale teraz pochopila.
Vošla do domu, vyhýbajúc sa padajúcim drevám a predmetom, ktoré lietali vo vzduchu, odhodené mnohými explóziami. Kráčala smerom ku kuchyni, ktorá bola len tri kroky od nej, keď sa na poschodí vyskytol zvlášť veľký výbuch a obrovská časť stropu sa uvoľnila a uväznila ju pod sebou. Najprv ju oslepila bolesť. Bola to však iba bolesť fyzická a k tej psychickej, ktorú teraz prežívala, teraz keď vedela, že jej koniec sa rýchlo blíži sa ani zďaleka nevyrovnala. A keď sa jej oči očistili od sĺz bolesti, prizerala sa ako plamene pohlcovali prekrásny mahagónový nábytok všade naokolo. Bola fascinovaná. Keď sa jej zrak začal opäť rozostrovať a izba jej mizla pred očami, nemohla si pomôcť a široko sa usmiala. "Daj si pozor, synček môj, a nezabudni, že vždy spolu s tvojím otcom budeme s tebou, a keď nebudeš vedieť, kde nás nájsť, pozri sa do svojho srdca, vždy tam budeme," šepotom sľúbila. "Idem do tvojho náručia, láska moja, konečne." S touto poslednou myšlienkou a úsmevom na perách si ešte raz spomenula na objatie svojho manžela a pripomenula si, že na ňu čaká. Potom všetko pohaslo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eržika Eržika | 30. května 2007 v 20:15 | Reagovat

Nádherná kapitola. Píšeš hrozně moc hezky! Určitě nepřestávej! =)))

2 Ylil Ylil | Web | 25. srpna 2007 v 19:44 | Reagovat

uuu už zase nemám slov!!! jak ty to dokážeš tak nádherně popsat to mě dojímá...Tečou mi tu krokodýlí slzy a naprosto vůbec nelituju, že jsem se dala do téhle povídky a rozhodla se jí přečíst...Ještě hrozně dlouho jsem jen tak čučela a hledala slova obdivu...je to nádherný§!!

já spěchám na další kapitolku, protože je to kráásny!!!

3 Mania Dardeville Mania Dardeville | E-mail | Web | 26. srpna 2007 v 0:13 | Reagovat

Ták jsem tu, dokopala jsem se k tomu začít číst a tím pádem to teď dočtu, to ja jasný... =) Zatím to vypadá dost dobře. Ze začátku ten popis tý slečny (paní) je trošku do stylu Mary-Sue, ale tak pokud je teď slečna (paní) mrtvá, tak to Mary-Sue nebude, což je dobře. Téda, zajímavý prolog, jdu si přečíst první kapitolu... ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.