.......Testom skutočnej literatúry je, že znesie opakovanie. Čítame znova a znova tie isté stránky a vždy s novým pôžitkom.......

Kapitola tretia: Zámok "snov"

20. července 2007 v 18:31 | iisis |  -Alexov dar-
Ahojky všetci...asi mnohých pridaním kapitolky k Alexovi nepoteším, no na preklady som dnes nemala náladu a okrem toho som ku poviedke Alexov dar dávno nepridala :) takže tu to máte. Tí, ktorým sa poviedka páči, prosííííím napíšte mi koment, nech viem koľko vás je :D kedysi na začiatku mi niekto písal, že preklady sú dobré, ale že sa dej nedá ovplyvniť...teraz tú možnosť máte, tak prečo ju nevyužiť? no nič..kapitolku venujem všetkým verným čitateľom tejto poviedky...pp vaša Lucy

**************
Stráže Zámku snov v tú noc ani oka nezažmúrili. Neobávali sa žiadneho útoku ani nemali strach z tmy. Ich strach pochádzal zvnútra. Pochádzal z ich myslí, z ich snov. Pretože Zámok snov nebol pre túto pevnosť výstižný názov. Oveľa priliehavejšie pomenovanie by bolo Zámok nočných mor. Pretože také boli sny kohokoľvek, kto sa tu odvážil zaspať. Príjemné udalosti preplnené radosťou a šťastím sa tu menili na tie najstrašnejšie nočné mory, no čo bolo na týchto "snoch" ešte horšie bola ich pravdivosť. Všetky otrasné výjavy a hrôzu naháňajúce odhalenia boli nanešťastie nefalšované pravdy. Práve na toto však doplatil teraz ešte spokojne spiaci Alex s úsmevom na uvoľenej tvári, úsmevom, ktorý sa onedlho zmení na výraz úplného zdesenia.
Sekvencia sna/Spomienky
"Alex, poď sem!" zakričala naňho mama.
"Už idem mami," odvetil jej lišiacky šesťročný Alex.
"Tak kde si sa túlal, hm?"
"No...ja len..tuto...." zakoktal sa.
"Veď ho nechaj, Serena," zastal sa syna Darius, prešiel k manželke a objal ju. Tá sa usmiala a zľahka ho pobozkala na líce. Alex im začal náruživo tlieskať a naširoko sa pritom usmieval. Nielenže videl svojich rodičov šťastných, ale podarilo sa mu aj vyhnúť sa problémom!
****************
Serena stála na verande ich malého útulného domčeka a zamyslene hľadela do diaľky. Bol práve čas, keď sa deň s nocou stretávali na horizonte. Darius k nej zozadu podišiel a objal ju.
"Je to prekrásne," utrúsila potichu, keď sa oprela o svojho manžela. Bol postavou chudý a štíhly, mal široké ramená, na jednom z ktorých práve spočívala jej hlava. Mal tmavohnedé, skoro až čierne oči, dlhšie hnedé vlasy z ktorých kde tu vykúkal červený pramienok. Jeho plné červené pery boli takmer vždy skrútené v úsmeve. Vyžarovala z neho charisma a každý, kto ho stretol si ho okamžite obľúbil.
"Tak, ako ty, moja drahá," zašepkal jej takmer nehlučne do ucha jej vyvolený.
Ešte chvíľku tam nehybne stáli, no keď začali na oblohe vykúkať prvé hviezdy, pobrali sa dnu za svojim desaťročným synom. Ten na nich už v polospánku čakal.
"Mami? Ocko?"
"Už sme tu zlatko, pekne sa vyspi. Zajtra je tvoj veľký deň."
"Dobrú...." bolo všetko, čo stihol Alex povedať predtým, než mu sťaželi viečka a on sa prepadol do mierumilovného spánku preplneného očakávaniami.
****************
"Pripútaj sa, synak, bude to dlhá cesta," ozval sa Darius spoza volantu.
"Jasné, oci," prevrátil očami štrnásťročný chlapec. "Necestujem v aute po prvýkrát, vieš? A kam to vlastne ideme?"
"To zistíš, až tam prídeme, no bude to veľkolepé. Bude tam mnoho našich priateľov, s ktorými ťa chceme, ako nášho syna, zoznámiť," oznámila mu Serena.
"Ako to, že som ich nikdy predtým nevidel?" chcel vedieť Alex.
"Máme spolu s nimi množstvo nepriateľov. Skrývali sa. No prišiel čas vystúpiť z tieňa, uprieť pohľad do žiarivej budúcnosti a statočne za ňu bojovať," odvetil vážne, no s malým úsmevom Darius.
"O čom to hovoríš?" spýtal sa nechápavo najmladší člen rodiny.
"Čoskoro uvidíš, Alexander. Ale teraz nechaj otca šoférovať, dobre?"
"Dobre mami," odvetil Alex, no zvedavosť ho neopustila.
Rozpršalo sa. Viditeľnosť bola hrozná, no nenápadné čierne auto sa rútilo v tme ďalej. Veľké kvapky dopadali na čelné sklo a strechu auta. Alex si takmer tresol hlavu o strop, čo tak vyskočil pri blesku, ktorý šľahol len kúsok od nich. Vietor bol čoraz silnejší a bolo čoraž ťažšie udržať smer. Nanešťastie sa práve vtedy ocitli pri stržiach. Keby dostalo auto šmyk, bolo by po nich. Na to sa však snažili nemyslieť. Darius zvádzal vojnu s riadením automobilu, vojnu, ktorú prehrával. Nakoniec ale porazil nepremožiteľné a všetci v aute si vydýchli. Boli v bezpečí. Teda to si aspoň mysleli. Začínalo sa vyjasňovať, no dážď tak celkom neprestal.
Pred autom sa na ceste nečakane objavili v tme oči. Neboli to ale oči zvieraťa, podľa tvaru to boli oči ľudské. Nemali však prirodzenú farbu. Ich sfarbenie bolo azúrovo modré, ako tá najjasnejšia obloha, takmer až priezračné. Keď sa od nich odrazilo svetlo z reflektorov, ich desivo červené zreničky sa v tme divoko zaligotali. Onedlho sa k jednému páru očí pridali ďalšie. Čo bolo ale na celej veci najčudnejšie bolo umiestnenie týchto očí. Zdalo sa akoby nemali majiteľov, len sa tak vznášali vo vzduchu a čím rýchlejšie sa k nim auto približovalo, tým rýchlejšie skupina očí cúvala.
Zrazu ale oči zastali. Auto s rodinou sa k nim približovalo. Keď sa dostali na vzdialenosť asi dvadsať metrov, všimli si, že oči nie sú až tak nehmotné, ako si predtým mysleli. Reflektory osvietili štíhle postavy, bosé ledva na zem našľapujúce nohy, široké ramená, vráskavé tváre, v ktorých boli tieto oči usadené, úzke takmer až neexistujúce pery a plešaté hlavy. Boli strašidelné. Špinavé handry, ktoré z nich vyseli ako zo strašiakov boli dotrhané a odhaľovali rany a jazvy pokrývajúce ich bledú pokožku.
Alex pohľad na tie postavy nevedel vystáť. Bolo v nich niečo záhadné, no zároveň hrozne strašidelné. Bál sa ich. Odtrhol pohľad od postáv na ceste a upriamil ho na svojich rodičov. To, čo videl mu nahnalo ešte väčší strach. Rodičia pri pohľade na postavy smrteľne zbledli. Pozreli jeden na druhého, akoby sa na niečom dohadovali, no nevydali ani hlásky. Alexa pochytila triaška. Náhle Darius dupol na plyn a snažil sa preraziť sa cez množstvo postáv. No tesne predtým, ako sa k nim priblížil postavy zdvihli ruky vysoko do vzduchu. Všetci naraz. Auto sa k nim naďalej rútilo, ale postavy tomu nevenovali najmenšiu pozornosť. Zrazu z oblaku nad nimi vyšľahol blesk presne doprostred ich radov. Zeme sa v ten deň ale nedotkol. Z rúk postáv vyšlo bledomodré svetlo podobné ich neživým očiam a blesk zastavilo. Stala sa z neho veľká elektrizujúca guľa.
Postavy sklopili ruky pred seba a guľa sa začala hýbať v smere, ktorým ukazovali. Smerom k ich autu.
"Alex! Vyskoč von! A skry sa. Sľubujem, že si po teba prídeme, keď sa to tu skončí!" zakričal Darius.
Alex vyskočil z ľavých dverí idúceho auta, spadol na ruku, ktorá sa pod ním s nepekným zvukom zlomila. Počas pádu si ešte poranil koleno a vytkol členok. Oslepila ho bolesť. Keď sa ako tak pozbieral, nemo hľadel na čierne auto. Blesk bol k autu čoraz bližšie, no Alex stále nevidel svojich rodičov. Napokon sa začali čierneho stroja dotýkať elektické výboje, ako milióny hadíkov. Po sebe zanechávali čierne škvrny spáleniny. Boli k jeho rodičom čoraz bližšie. Alex chcel odvrátiť pohľad, otrhnúť oči od toho krv zmrazujúceho výjavu, no nemohol. Vtedy auto vybuchlo. Alex úzkostlivo zavyl. Jeho vnútro zachvátili vlny žialu a jeho oči naplnili neodbytné slzy.
V tom momente si všimol, že sa postavy pohli k nemu. Premáhajúc slzy sa vzchopil na nohy a potkýnavo sa rozbehol. Pri každom došľapnutí na pravý členok mu z nohy vystrelil bolestivý signál až do mozgu. Alex sa snažil bolesť odblokovať a odhodlane bežal ďalej. Z cesty zbehol do lesa. Neustále sa potkýňal o konáre a kamene, padal, no vždy sa zdvihol a bežal ďalej. Bežal hlbšie a hlbšie do lesa, až kým si nebol istý, že za sebou nepočuje ich takmer nehlučné kroky. Tam sa vyčerpaním zviezol po strome a oprel sa oň. V tejto chvíľke kľudu sa v ňom ozvali všetky pocity doteraz potláčané nutnosťou dostať sa od bytostí čo najďalej a on sa rozplakal. Telom mu otriasali vzlyky, z úst sa mu drali beznádejné výkriky. Plakal, až kým od vyčerpania, fyzického ale aj psychického neupadol do bezvedomia.
Keď sa na druhý deň prebral v nemocnici, nič z nočných udalostí si nepamätal. Doktori mu povedali, že na ceste neďaleko od miesta, kde ho našli bolo objavené ich auto. Podľa odborníkov sa v aute prehrial motor, čo spôsobilo explóziu. Povedali mu tiež, že pri nehode zahynuli jeho rodičia a ža má šťastie, že to prežil. Alex sa nijak šťastne necítil.
Priatelia, ktorí na nich čakali sa ich príchodu v tú noc nedočkali.
****************
Alex sa ocitol na mieste pokojnom, mieste, kde naň nemohla dosiahnuť žiadna bolesť, žiadne útrapy. Aj keď bolo všetko okolo neho opustené, vzduchom sa ako mor šírila harmónia a ticho. Nebolo to ale ticho naplnené predzvesťou niečoho zlého, ako ticho pred búrkou. Bolo to ticho, kde si môže človek pokojne sadnúť a zamýšľať sa hoci aj nad koncom sveta.
Bolo to čarokrásne miesto. Púšť osvietená zapadajúcim slnkom. Studená a vysušená pláň piesku. Alexa pochytila triaška. Zdalo sa mu, že niečo nie je v poriadku. Začal sa prechádzať po dunách a premýšľal nad svojím údelom. Najprv mu zomreli rodičia, pri tragickej nehode, ktorej príčina nebola nikdy poriadne vysvetlená. Telo jeho matky sa nikdy nenašlo, zatiaľ čo telo jeho otca bolo výbuchom roztrhané na márne kúsky. A to sa stalo pred necelými tromi mesiacmi. Teraz si na tú noc ale rozpomenul. Už vedel, že smrť jeho rodičov nebola tragická nehoda. Boli chladnokrve zavraždení. No stále nevedel prísť na to, prečo sa telo jeho matky nikdy nenašlo. Veď aj ona bola v tom aute, či nie?
Po tejto nehode sa uzavrel do seba a mesiac s nikým neprehovoril. Nakoniec sa jeho priateľom s pomocou učiteľa dejepisu, podarilo prinútiť ho znovu žiť. Prežil dva pokojné mesiace, kde sa snažil zmieriť sa so smrťou svojich rodičov a tvrdou rukou svojho opatrovníka. A keď sa konečne vracal jeho život do normálu, deň pred jeho pätnástimi narodeninami ho uniesli. Totožnosť únoscov nepoznal a v dobe svojho zajatia v tej chladnej kamennej izbe ich ani raz nevidel, no pripadali mu veľmi povedomí. Akoby ich už niekde videl.
V tom zbadal na obzore dom. Vyzeral luxusne a priestranne a Alex si nevedel predstaviť, čo robil tu, v strede ničoho. Keď podišiel bližšie, uvidel vedľa bočnej steny stáť ženu. Nevidel ju príliš dobre, no vedel, že je prekrásna. Jej dlhé čierne vlasy jej obklopovali tvár a padali do slzami naplnených zelených očí. Vtedy si Alex uvedomil kto to je.
Bola to jeho matka. Alex k nej chcel podísť, objať ju, utešiť, no nemohol. Stál strnulo na jednom mieste. Telo ho neposlúchalo. Cítil, že sa stane niečo zlé, no nemohol tomu zabrániť.
Dom vzplanul. Alex kútikom oka zahliadol osobu v čiernom plášti, ktorá dom zapálila. Bol to muž, to bolo isté. Alex ho ale nespoznával a o sekundu neskôr muž zmizol. Alex obrátil pozornosť na Serenu. S hrôzou sa prizeral tomu, ako vošla do domu. Vyhýbala sa padajúcim predmetom a ohňu a zdalo sa, že mieri smerom do kuchyne. Ozvalo sa množstvo praskavých zvukov a Serenu pod sebou uväznila veľká časť stropu. Alex zhrozene skríkol. Zdalo sa, že Serena má obrovské bolesti, no aj napriek tomu ešte naposledy otvorila oči. Fascinovane sa okolo seba obzerala. Pomaly sa jej oči začali znovu zatvárať a jej koniec nebol ďaleko, no na jej tvári sa rozlial široký úsmev.
"Daj si pozor, synček môj, a nezabudni, že vždy spolu s tvojím otcom budeme s tebou, a keď nebudeš vedieť, kde nás nájsť, pozri sa do svojho srdca, vždy tam budeme," šepotom sľúbila.
Alex si nevšímal slzy, ktoré mu stekali po lícach. Svoju pozornosť upieral na svoju matku a jej posledné slová. Viac pre ňu urobiť nemohol. Chytil sa za srdce a vedel, slová jej matky sú pravdivé.
"Idem do tvojho náručia, láska moja, konečne."
A Alex sa navzdory svojmu veľkému smútku nad opätovnou stratou rodiča usmial. Vedel, že nech sú kdekoľvek, sú jeho rodičia spolu a z výšky naňho dohliadajú.
**********
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aileen Aileen | E-mail | Web | 20. července 2007 v 21:52 | Reagovat

Nádhera. Hrozně jsem se těšila na tuhle kapitolu a rozhodně mě nezklamala. Ba naopak. Jsem z nadšená. Trochu smutná, přiznávám. Jinak je moc pěkná. Dost se tím vystvětluje, když znám "konec"...

2 victor victor | E-mail | Web | 20. července 2007 v 23:23 | Reagovat

Kapitolka se mi líbila,ale zatím jsem její děj moc nepochopila. No snad se dočkám ukrytých nápovědích, které se budu snažit hledat v této povídce a jejích dalších kapitolkách...

3 Cissy Cissy | 21. července 2007 v 10:23 | Reagovat

Tahle kapča se mi moc líbila :) opravdu moc...

4 Jantar Jantar | 21. července 2007 v 13:03 | Reagovat

Já plně souhlasím s Victor,také moc zatím nechápuděj,ale přepokládam ,že až získám víc informací tak se to zlepší.

5 Mission Mission | 22. července 2007 v 1:28 | Reagovat

Drahá Iisis,

Píšu ti tento koment abych tě upozornila na některé malinké nedostatky. Ale nebojnebude to tak moc bolet. Nesmís zapomenout, že ne vsichni jsou tak chapavi jak ty a tak se muze stat ze ty malinky detaily a spojitosti mezi kapitolami nepotrehneme. Ale jsou tu i chytrejsi. Dale by jsi mela psat Alexe casteji, najit si na nej mezi tema prekladama mistecko. No ale po tvojim vysvetleni a zasveceni do teto povidky musim uznat ze sa mi paci jak to je pekne seskladany. Ze to neni jen chronologicky usporadany, ale trosku si s tim i hrajes. Takze te vlastne zase chvalim...vidis jak jsem na tebe hodna? Eee...ono je to zaslouzeny. No nic, vse jsem rekla, limit jsem splnila, dobry pocit mam taky...tak adios amigos :D

6 Vruon Vruon | 24. července 2007 v 20:22 | Reagovat

Hmm tak jestli chceš tenhle příběh jednou vydat knižně tak zatím zveřejněné kapitolky mi příjdou spíš jako Prolog :) jelikož hodně naznačují ale nic nevysvětlují pomalu vtahují do děje který je tak nějak tajemě nevysvětlený, ale je to pěkné :)

7 Ylil Ylil | Web | 25. srpna 2007 v 20:33 | Reagovat

Darius k nej zozadu podišiel a objal ju. - tohle je nádherný, miluju když někdo někoho zezaadu obejme......

Je krásný jak si tam popsala jeho vzpomínky, kterému se mu vlastně zdáli...

8 Mania Dardeville Mania Dardeville | E-mail | Web | 26. srpna 2007 v 1:00 | Reagovat

Ták a já to sice chápu, ale stejně budu vytýkat... Je tu hodně popisů, dáí se říct i hodně děje, ale minulýho děje, což jak řekl Vruon je spíš Prolog. Jinak, chtělo by to pár těch dialogů... (No jo já závislák na rozhovorech). Ale třeba jenom dávat tam míň těch snů, nebo ano, dávat sny, ale nějak to rozdělit od toho, co sen není, aby v tom čtenář měl pořádek. Jinak, kapitola je pěkná, zajímavě napsaná, ale stále chaotická... Jdu si přečíst další kapitolu... Modré oči, čím mi to jen připomíná Brumbála... No jo, já závislák... XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.